Katolícka moderna

Duchovná a náboženská poézia v slovenskej literatúre.

Proglas

Predslov k staroslovienskemu prekladu Biblie, konkrétne k Evanjeliu podľa Jána napísaný Konštantínom Filozofom v rokoch 863-867. Proglas je považovaný za prvé literárne dielo v spisovnom staroslovienskom jazyku. Pozostáva zo 110 veršov. Konštantín v tejto básni využíva výrazové prostriedky stredovekej poézie: prirovnania, oslovenia, básnické otázky, stupňovanie (klimax), hromadenie (kumuláciu), citáty resp. parafrázy z Biblie.
Konštantín sa v básni zamýšľa nad tým, ako slová vyslovené v rodnom jazyku vplývajú na život ľudí, na ich vzdelanie a vieru v Boha. Zdôrazňuje potrebu ľudí počúvať Božie slovo a vzdelávať sa vo viere práve v rodnom jazyku, ktorému rozumejú.

Konštantín v úvode básne hovorí o dôležitosti počúvať Slovo Pánovo. Ako sľubovali proroci, prichádza Kristus. Konštantín píše o Božom dare, ktorým je dar viery, Dar viery dostali aj Slovieni. Pre ľudí, ktorí ho príjmu, je to dar, ktorý sa nikdy nepokazí a človeku zostáva naveky. Národy učia, že pre krásu duše je potrebné vyvarovať sa hriechu. Konštantín vyzdvihuje slovo, pomocou ktorého sa dá opísať Boží svet. Človek, ktorý nepozná písmo a necíti vôňu kvetov je ako z kameňa a bez duše. Konštantín vyzýva Slovienov slovami: “Počujte slovo od Boha vám zoslané”.

Dôležitejšie je vyrieknuť päť slov, ktorým všetci rozumejú ako tisíc, ktorým nikto nerozumie. Konštantín hovorí k Slovienom, že slovo v cudzom jazyku znie len ako zvuk medeného zvona. Každý človek potrebuje počúvať Božie slovo a obohatiť sa slovami v jazyku, ktorému rozumie. Konštantín hovorí, že duša, ktorá nepočuje Božie slovo v zrozumiteľnom jazyku, je ako človek, ktorý upadá bez jedla. Každý národ by mal mať literatúru a knihy vo vlastnom jazyku. Konštantín knihy prirovnáva ku zbroji. Knihy Hospodinove preložené do rodného jazyka považuje za nástroj, ktorým sa bojuje proti nevedomosti.

Človek, ktorý sa zdokonaľuje vo viere vo svojej rodnej reči, „tomu sám Kristus svoju múdrosť vyjaví.“

Cithara sanctorum

(alternatívny názov: Tranoscius), autor Juraj TRANOVSKÝ, kancionál; zbierka duchovných piesní; obsiahnuté sú aj osobné a sociálne piesne. Prvé vydanie obsahovalo text a nápev 412 piesní, z ktorých vyše 150 preložil alebo zložil sám Tranovský. Tento spevník bol relatívne často vydávaný a doplňovaný, z pôvodných asi 400 piesní, bolo na konci 19. storočia piesní asi 1200. Do konca 20. storočia bol vydaný vyše 140 krát, na Slovensku svojho času spevník dosiahol vyše 100 vydaní. Používali ho v evanjelických cirkvách v Česku, na Slovensku a na Dolnej zemi. Vo väčšine slovenských evanjelických zborov sa používal až do roku 1992.

Cantus catholici

Autor Benedikt Szöllösi, vydal ho anonymne v roku 1655 , prvý slovenský tlačený katolícky kancionál, ktorý predstavoval spevník cirkvou aprobovaných piesní v reči ľudu. V predslove k spevníku vysvetľuje autor pôvod náboženského spevu, vyzdvihuje zbožnosť a spevavosť svojho národa a pripomína misionársku činnosť Cyrila a Metoda medzi Slovanmi a právo nimi pokrstených národov používať domáci jazyk v liturgii. Táto myšlienka sa neskôr stala súčasťou mýtu o kontinuite cyrilometodskej tradície na Slovensku. Spevník samotný tvorí 290 piesní s notami, pričom nosnými piesňami sú piesne slovenského a najmä českého pôvodu. Sú tu piesne vianočné, veľkonočné, mariánske, ale tiež poučné a zaoberajúce sa témou svetskej márnosti a pominuteľnosti ľudského života, no až na jednu výnimku sa tu vôbec nenachádzajú piesne k svätým.

Slovenská katolícka moderna

Slovenská katolícka moderna, ktorá sa sformovala v 30. rokoch 20. storočia, zohrala významnú úlohu v medzivojnovej literatúre najmä v rokoch 1935 až 1945. Spoločným znakom skupiny bola náboženská, miestami až špiritistická koncepcia stavajúca na kresťanskom humanizme či idealizme a v mnohých smeroch preberajúca aj prvky z rovnako orientovanej francúzskej „čistej“ (tzv. absolútnej) poézie, ku ktorej sa hlásil napríklad. Paul Claudel, Francis Jammes či Henri Bremond, významný francúzsky teológ, literárny vedec a kritik Aristotelovej poetiky i vedeckých metód formalistických smerov odmietajúcich príbuznosť medzi náboženským cítením a básnickou inšpiráciou, ktorá by prispela k lepšiemu pochopeniu duchovnej dynamiky.
Slovenská katolícke moderna, narozdiel od nadrealistov, ktorí do slovenskej literatúry vstupujú v druhej polovici 30. rokov 20. storočia, nemala jednotnú poetiku. Na jej tvorbu preto výrazne vplýval i symbolizmus a z avantgardných smerov najmä surrealizmus a poetizmus, ktorý básnikom katolíckej moderny ponúkal nové výrazové možnosti pre „legálne“ vyjadrovanie menej komfortných názorov s oficiálnou politickou ideológiou „slovenského štátu“.
V básnickej tvorbe predstaviteľov Slovenskej katolíckej moderny dominovali tri základné témy – náboženstvo, národ a rodný kraj, v ktorých bohato prevládali kresťanské alebo mytologické symboly, motívy cesty či kultúrneho odkazu Veľkej Moravy, ako aj snaha o kreovanie poézie bez akejkoľvek didaktickosti a spoločenskej závislosti.
Medzi významných predstaviteľov Slovenskej katolíckej moderny patrí Rudolf Dilong, Pavol Gašparovič Hlbina, Janko Silan, Ján Haranta či Svetoslav Veigl. S ideovo-umeleckými snahami tejto skupiny je úzko prepojená aj tvorba niekoľkých hor- livých autorov zoskupených okolo časopisov Postup (r. 1934 až r. 1936) a Prameň (r. 1936 až r. 1937), medzi ktorých patrí napr. Pavol Ušák Oliva, Gorazd Zvonický, Mikuláš Šprinc, Ján Motulko, Ján Frátrik, Imrich Kružliak, Severín Zrubec či Štefan Sandtner.
Predstavitelia Slovenskej katolíckej moderny dali po prvý raz o sebe vedieť v Antológii mladej slovenskej poézie (r. 1933). Rovnako dôležité obdobie v diferenciácii tvorby Slovenskej katolíckej moderny predstavuje publikovanie v časopisoch Kultúra (r. 1926 až r. 1944) či Obroda (r. 1943 až r. 1944). antikvariatik.sk

Básnici, večnými sľubmi zaviazaní Bohu a cirkvi, romantici a experimentátori, odvrhnutí režimom a zabúdaní literárnou kritikou – do slovenskej poézie priniesli estetické postupy modernej európskej poézie 20. storočia. Marta Balážová

Editor Milan Hamada vo svojej knihe Poézia slovenskej katolíckej moderny odhalil, konfrontujúc katolícku modernu a nadrealizmus, že prichádzali k rovnakým názorom v otázkach umenia i v otázkach sociálnych, ale „iracionalita nadrealizmu má svoj pôvod v podvedomí a iracionalita katolíckej moderny zasa v transcendentne“.
…Autor veľa cituje z veršov básnikov a z ich názorov, čo dotvára obraz tohto zoskupenia.
Spočiatku v ňom išlo o trojicu mladých katolíckych básnikov – kňazov, „ktorí sa svojou tvorbou usilovali vniesť do slovenskej poézie novú podobu kresťansky orientovaného moderného lyrizmu nazývaného čistou poéziou“ (Hlbina, Dilong, Haranta). Na ich zakladateľstve stavala ďalšia generácia (Silan, Šprinc, Oliva, Veigl), jej príslušníci sa nazvali „pirátmi krásy“ a uskutočňovali vo svojej poézii prechod od senzualizmu k duchovnosti. K nim sa pripojili i nekňazi – Strmeň a Motulko a po vojne začínajúci básnici ako Mihálik a Turčány.
…A ešte vysvetlenie nadpisu pomocou citátu Hamadovej domnienky: „Návrat katolíckej kultúrnej tvorby do verejného pôsobenia netreba už nazývať katolíckou modernou. Ona aj napriek násilnému mocenskému potlačeniu splnila svoje poslanie a atribút modernosti jej je vlastný do takej miery, že ho už netreba osobitne uvádzať.“
Gabriela Rakúsová, literárna kritička, z recenzie knihy Poézia slovenskej katolíckej moderny.

“Z hodnôt, ktorými náboženstvo pomáha a osoží poézii, uvediem tri. Prvou je to, že viera v Boha umožňuje chválu. Chvála je možno najväčšou hybnou silou poézie, lebo je výrazom najhlbšej potreby duše, hlasom radosti a života, povinnosťou všetkého tvorstva (…). Chvála je par excellence témou, ktorá spája, zjednocuje, “komponuje”. Nikto nespieva sám. Vo Svätom písme čítame, že ešte aj hviezdy spievajú spolu. Náboženstvo (…) prináša nám aj slovo. Náboženstvo – kresťanské, katolícke náboženstvo, pre mňa sú to identické pojmy – neprinieslo na svet len radosť, ale aj zmysel vecí. Pretože vieme, že svet nie je výsledkom náhody a slepých prirodzených síl, ktoré sa navzájom hľadali a omakávali, vieme, že svet má zmysel.Hovorí nám o svojom Stvoriteľovi, umožňuje nám chápať jeho dielo, prípadne aspoň klásť mu otázky a splácať mu svoj dlh. Dáva nám možnosť pýtať sa a odpovedať, učiť sa a učiť, robiť dobro svojim bratom a prijímať dobro od nich (…). Katolík vie, čo je biele a čo čierne, na každú otázku môže odpovedať áno, alebo nie, pričom jeho áno je veľmi jasné a jeho nie veľmi zvučné. To je pre básnika a umelca dar neoceniteľný, lebo práve skepsa, pochybovačnosť a váhavosť sú nevyliečiteľnou rakovinou skutočného umenia.

Ako tretiu výhodu prináša náboženstvo drámu. Vo svete, v ktorom na nič neviete povedať áno, alebo nie, kde niet mravného ani intelektuálneho zákona, kde je všetko dovolené, kde nemožno v nič dúfať a kde niet čo stratiť, kde zlo nestíha trest a za dobro neprichádza odmena, v takom svete niet drámy, lebo tam niet boja a niet tam boja preto, lebo nič nestojí za námahu. Ale v kresťanskom zjavení (…) skutky a osud človeka majú nesmiernu hodnotu (…). Sme ako herci vo veľmi zaujímavej dráme, ktorú napísal nekonečne múdry a dobrý autor, a v ktorej máme všetci nesmrteľne vážnu úlohu, lebo nevieme, čo sa stane v nasledujúcej scene. Pre nás je život vždy nový a vždy zaujímavý, lebo každú sekundu sa musíme naučiť niečo nové a robiť niečo potrebné. Posledné dejstvo je, ako hovorí Pascal, “vždy krvavé, ale je vždy aj veľkolepé, lebo náboženstvo vnieslo do nášho života nielen drámu, ale aj zavŕšením v Smrti aj najvyššiu formu drámy, ktorou pre každého skutočného nasledovníka nášho Božského Spasiteľa je obeta”.
P. Claudel: Kantáta pre tri hlasy, Rím, SÚSCM 1986).

Skromne si myslím, že už nielen katolícka, ale náboženská poézia vôbec bude hrať dôležitú úlohu, lebo jedine ona môže ešte vrátiť človeka k jeho ľudskej prirodzenosti a dôstojnosti, ona jedine mu pomôže “hľadať pevnú bázu etickej istoty”. To nebude anachronizmus návratu, ale existenčný boj o záchranu seba samého.
Ján Frátrik – Slovenská katolícka moderna v premenách času